Break of Dawn 1

augusta 26, 2016

Niektorým táto poviedka (Tomiko) bude možno známa. Už som ju raz začala vydávať, no nakoniec som to stiahla, vzhľadom na to že som nebola schopná pridávať ďalšie kapitoly, + keď som si to prečítala bolo to naozaj otrasné...
Takže ešte jeden pokus, tento krát to snáď bude lepšie ako pred tým. 
Taktiež verím že si táto poviedka nájde pár čiteteľov, ktorý ma podporia a mne sa tak bude lahšie a hľavne rýchlejšie písať. 
Mimochodom, poviedku som písala na základe tejto pesníčky, tak si ju pustite je úžasná~ 
 Michael Jackson - Break of Dawn
Group: Got7 
Pairing: MarkJin
Počet slov: 1429
Warning: +13
Je to ako včera, čo som sa s ním zoznámil. Bolo leto a moja rodina sa rozhodla ísť na dovolenku do LA. Bol som v šoku, pretože naše dovolenky vyzerali zvyčajne veľmi obyčajne. Občas sme zašli k moru, niekde do hôr, ale aj to bolo veľmi zriedkavé, preto ma prázdniny v LA zaskočili. Otca ten rok povýšili a často tam chodil preto, keď prišlo leto, rozhodol sa nás vziať so sebou.

To leto mi bolo len devätnásť a nemal som ani potuchy čo je to život, aj keď som si myslel, že to viem. Avšak, môj svet sa točil prakticky len okolo školy a pár priateľov, s ktorými som si občas zašiel do kina alebo na kaoaroke, bola to sladká nevedomosť ktorá mi v tej dobe vyhovovala.

Láska? Netušil som, čo to slovo znamená. Nemal som ani poňatie, čo je to niekoho milovať a byť niekým milovaný. Všetky moje predstavy o láske boli naivné. Predstavoval som si, že si nájdem milú roztomilú slečnu, krátko po tom ako skončím vysokú, alebo počas nej, budem s ňou pár rokov chodiť, vezmeme sa, založíme rodinu a zostarneme. Milá predstava, nemyslíte?

Bohužiaľ, to by som nesmel stretnúť JEHO!

Všetko sa to začalo jeden večer, keď sme pristáli v LA. Bývali sme v malom domčeku blízko pláže, preto skôr ako som sa stihol aklimatizovať, neodolal som a šiel to tam omrknúť. Čakal som, že tam bude stále plno ľudí, no na moje milé prekvapenie až na pár prechádzajúcich sa párikov a bežcov tam nebol nikto.

Neváhal som, vyzul sa a nohy spokojne zaboril do stále horúceho piesku. Celý čas som sa tešil až to budem môcť urobiť, preto to bola prvá vec ktorú som urobil, ešte skôr, ako som zliezol k moru. Zastavil som na brehu a nechal teplú vodu omývať mu nohy až po členky, kým som nabral odvahu a vošiel do nej až po kolená. Zdvihol som hlavu a zahľadel sa na nebo, na ktorom sa pomaly začínali ukazovať prvé hviezdy. Oľutoval som, že som si nezval foťák, no bolo mi jasné, že by to aj tak nedokázal zachytiť. Bolo to nádherné, obloha bola každú minútu tmavšia a tmavšia no more bolo stále rovnako teplé, akurát hladina sa nepatrne začínala dvíhať. Pomaly s hlavu stále zdvihnutou k hviezdam som sa vydal späť na na pláž. Najradšej by som tu ostal navždy, no rodičia sa určite už báli a ja som si samozrejme ako správne dieťa nevzal mobil.

"STOP!!!" Výkrik a následné odstrčenie ma prekvapili natoľko, že som neudržal rovnováhu a padol zadkom priamo do vody. Predo mnou čupel svetlovlasý chlapec, naťahujúci sa po malého bieleho psíka, ktorý sa hrabal v piesku pri mojich nohách.

Začal hovoriť niečo v angličtine, no nerozumel som mu ani slovo, vďaka divnému prízvuku ktorý používal. Až po chvíli mi však došlo, že celý čas nehovoril na mňa, ale na psíka, ktorého si vzal na ruky a postavil sa. Až keď bol pes v bezpečí, obrátil svoju pozornosť na mňa. 

"I'm sorry." Ospravedlnil sa a natiahol ku mne ruku a pomohol mi na nohy. Tvár nadstavil mesačnému svetlu a ja som si tak mohol všimnúť, že je aziat rovnako ako ja, aj keď Kórejec rozhodne nebol.

"It's okey.." Chcel som mu vynadať. Dával som si pozor, aby som sa nezamočil a on ma jednoducho sotí do vody, no keď som sa na neho pozrel, nedokázal som zo seba dostať nič, len túto jednoduchú vetu. Prijal som jeho ruku, postavil sa a ticho zaúpel. Bol som skoro celý mokrý a špinavý od piesku. Pozrel som sa na chlapca v nádeji, že odíde a ja budem môcť vôjsť do mora a očistil zo seba aspoň ten piesok, pretože vyschnúť asi už nestihnem tak či tak.

"Can you go?" Spýtal som sa lámavou angličtinou. Nevyzeralo to že sa chystá k odchodu.

"Where are you from?" Vybafol na mňa.

"Korea." Mohol som mu to kľudne aj nepovedať, no bol som rád, že mu rozumiem a ešte radšej, že mu dokážem aspoň takto stručne odpovedať.

"Myslel som si to." Prehovoril na mňa kórejsky, čo ma zaskočilo. Na kórejca rozhodne nevyzeral. "Prepáč, ale skoro si mi stupil na psa." Na jeho tvári sa objavil tak široký úsmev, že by som mu prepáčil aj vraždu.

"Nevidel som ho, prepáč." Ospravedlnenie som namieril na malého bieleho psa, ktorého držal v ruke.

"Coco." Divné meno pre chlapca, ale už som sa stretol aj s divnejšími, možno je to tu na západe bežné, napadlo mi.

"Jinyoung." Predstavil som sa aj ja a natiahol k nemu ruku. Chlapec sa začal nahlas smiať a ja som nechápal. Povedal som niečo divné?

"Coco je meno môjho psa, ja som Mark, teší ma." Ukľudnil sa a prijal moju ruku, ktorá ostala natiahnutá. "Takže kórejec? To sa tu často nevidí." Znovu sa na mňa usmial, pričom ukázal celú radu skvostne bielych zubov.

"Ty snáď nie si?" Spýtal som sa.

"Nie." Chvílu sa odmlčal, a začal hladiť Coco medzi ušami, už som sa chcel spýtať ako to teda je, ale on začal ako prvý. "Teda, nie som kórejec a nežijem v Kórei, ale istú dobu som tam žil, takže viem kórejsky." Začínalo to dávať zmysel.

"Odkiaľ teda si." Nepoznal som ho, a bolo neslušné sa takto vypytovať, no naozaj ma to zaujímalo.

"Žijem tu v LA, ale pôvodne tom Taiwanec." Objasnil mi situáciu svojho pôvodu, úplne neznámemu človeku kdesi v Kalifornii na pláži.

"To už dáva väčší zmysel.." Povedal som tak trochu iba pre seba.

"Si tu na dovolenke?"

"S rodičmi." Vysvetlil som. Začínal sa ma zmocnovať vážne nepríjemný pocit. Potreboval som sa ísť opláchuť, ale Mark nevyzeral, že by sa niekam chystal.

"Nechceš ísť zmyť ten piesok?" Akoby mi čítal myšlienky.

"Ach áno." Otočil som sa a zamieril si to do vody.

"To tričko si vyzleč." Zastavil som sa v polke kroka. Bolo to trošku nepríjemné, nerád som sa pred niekým vyzliekal, tobôž pred cudzím človekom. Bol som ale v Amerike, na pláži, čo som čakal, že tu budem chodiť v skafandri? Chytil som lem svojho trička, ktoré našťastie neskončilo celé mokré a pretiahol ho cez hlavu. Otočil som sa a chcel ho hodiť do piesku, no Mark natiahol ruku, tak som ho hodil jeho smerom. Rýchlo som sa otočil a vošiel do hlbšej vody, je to prvý krát čo sa pred niekým cudzím len tak promenádujem.

Cítil som ako ma pozoruje. Vždy som mal takzvaný šiesty zmysel na to, cítiť pohľady ľudí na svojom tele, no jeho pohľad takmer až pálil. Pootočil som sa k nemu bokom, aby som sa aspoň kútikom oka mohol na neho dívať. Mark medzičas položil psíka na zem a sledoval ma s rukami prekríženými na hrudi a tričkom v ruke.

Miesto pozorovania neznámeho chlapca som sa radšej poponáhľal, pretože táto situácia začínala byť neskutočne divná. Keď som si bol na sto percent istý, že na mne nie je už ani zrnko piesku, a moje spodky sú premočené do poslednej nitky, vrátil som sa na breh. Mark automaticky natiahol ruku s tričkom ku mne. Chcel som si ho obliecť no zadržala ma ruka na zápästí.

"Bude mokré a mňa sa hanbiť nemusíš." To sa mu ľahko povie, keď si tu behá v šortkách a tielku. Evidentne je zvyknutý vystavovať sa cudzím ľudom na oči, pretože v tomto teple to inak asi ani nejde..

"Kedy si prišiel?" Pustí moje zápästie a zohne sa po malú kostičku, ktorú hodí pred seba. Očami sledujem malú bielu guličku ako sa za ňou rozbehne, pričom párkrát spadne, ako sa jej zabárajú krátke nožičky do jemného piesku.

"Dnes." Vrátim sa zrakom späť k nemu.

"Ak by si chcel, mohli by sme sa ešte vidieť." Navrhne, pričom sa na mňa ani raz nepozrie. Trochu sa nad tým zamyslím, no v zápätí si uvedomím, že sa nie je nad čím zamýšľať, preto len kývnem.

"Zajtra?" Spýta sa a po dlhšej odmlke, pri čom sa na mňa opäť pozrie.

"Neviem, aký budeme mať program." Priznám mu, pretože o tomto som sa s rodičmi nebavil. aj keď si myslím, že by im nevadilo keby sa vyparím, no slušnosť je slušnosť.

"Dáš mi na seba kontakt?" Natiahne ku mne ruku s mobilom, do ktorému mu naťukám číslo.

"Ozvem sa, až sa dozviem ako to je." Usmejem sa na neho a pohnem sa smerom k domu. Mark sa rozbehne pre malú Coco, ktorú vezme do náruče a pribehne späť ku mne.

"Budem sa tešiť." Znovu sa žiarivo usmeje, až sa mi zastaví rozum nad tým, ako niekto môže mať tak dokonalý úsmev. "Ja pôjdem druhým smerom." Ukáže na opačnú stranu akou idem ja. "Tak zajtra?" Chce sa ešte uistiť.

"Zajtra." Opätujem mu úsmev a rozídem sa k domu kde bývame.

next

You Might Also Like

7 komentárov

  1. OU! Jo! Teším sa toto vyzerá super! *-* takže si ma píš na list čitateľov! :D ... inak vôbec som sa nezačala smiať pri tej scéne ako povedal ako sa volá jeho malý chlpáč a vôbec neprišiel otec do izby či mi je dobre

    inak, ja len ehm...nebi ma ale pri vete "Bude mokré..." neviem či si tú vetu tak chcela alebo sa to stalo náhodne ... prosím nebi ma, že ti to píšem Q_Q

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Myslím že to tak bolo myslené :D :D :D a neboj nezabijem ťa za to ak by to bola blbosť nejaká tak by som bola rada keby ma na ňu upozorníš skôr ako keby som to tam mala :D

      Odstrániť
    2. Myslím že to tak bolo myslené :D :D :D a neboj nezabijem ťa za to ak by to bola blbosť nejaká tak by som bola rada keby ma na ňu upozorníš skôr ako keby som to tam mala :D

      Odstrániť
    3. Uf! :D padol mi kameň zo srdca, že ma nezabiješ :D normálne som sa fakt bála či ma nezabiješ O.O :D

      Odstrániť
  2. Úprimne sa priznám, že si teraz veľmi nespomeniem ako táto časť vyzerala, keď si ju pridala prvý krát :D ale prečítala som si ju znovu ^^ a znovu sa moc teším na ďalšie diely a na to ako sa ich láska začne vyvíjať *-*

    OdpovedaťOdstrániť
  3. podobne ale horšie :D :D Budem sa to snažiť vydávať dáko pravidelne -_-

    OdpovedaťOdstrániť
  4. NANA DOPIS TU POVIDKU UZ DOPICI!!!!!!!!!!

    OdpovedaťOdstrániť

Popular Posts